top of page

Tie deti v nás…

Keď som mala veľmi zlé obdobie, opäť raz zaúradovala moja mama spôsobom, akým to len ona vie. Priniesla mi fotku mňa asi ako 4-5 ročnej… Vytlačenú na A4, zaliatu v tvrdej fólii, sadla si ku mne na posteľ a povedala niečo, čo si dnes musím (a chcem) často pripomínať. Povedala mi, že má pocit, že som zabudla na to dieťa, ktorým som bola. Vraj by som ho mala skúsiť opäť nájsť, spomenúť si na to, aké bolo a trocha sa oň opäť postarať. Pre mňa to celé má akési dve roviny.

Tou prvou je spomienka na to, akí sme ako deti boli. Pamätáte si to? Aké sme mali sny a plány. Nič pre nás vtedy nebolo nemožné, verili sme, že dokážeme čokoľvek. Snívali sme úplne bez obmedzení a mantinelov a verili sme, že k tomu všetkému vedie nejaká cesta, ktorú môžeme nájsť. Ostych, strach, zlyhanie či sklamanie sme nepoznali. Nevideli sme prekážky, ktoré nám do cesty postupne nasekal až veľký svet dospelákov, plný zamračených uponáhľaných ľudí, s ktorými sme splynuli v jednom sivom dave. Nie je to škoda? Nestálo by za to opäť snívať a veriť životu ako dieťa? Aspoň na chvíľu? Aspoň v niečom?

A tou druhou rovinou je (bohužiaľ dnes už tak veľmi sprofanovaná) sebaláska. Každý z nás prešiel v živote rôznymi situáciami. Mnoho vecí sa nám nepodarilo, mnoho vecí sme pokazili, nestihli, máme pocit, že sme zlyhali, nedosiahli čo sme dosiahnuť mali, alebo ako sme mali a kedy presne… A potom… sme na seba zlí. Nadávame si, sme zo seba sklamaní, karháme sa, dávame si tresty, sme na seba nahnevaní a už vôbec sa nevieme pochváliť. Za nič! Ale buďte k sebe úprimní. Skúste nájsť nejakú svoju fotku z detstva, alebo použite teraz tú moju a povedzte pravdu – dokázali by ste tomu dieťaťu nadávať tak, ako nadávate sebe, keď sa vám zrovna niečo nepodarí? Naozaj? Neurobili by ste to skôr inak? Nechceli by ste to dieťa skôr povzbudiť, pochváliť aspoň za odvahu a čiastkové úspechy a motivovať ho k tomu, aby pokračovalo?

Tak prečo to nerobíte rovnako aj s dieťaťom, ktoré je stále vo vás? Nájdite ho, porozprávajte sa s ním, spomeňte si na to všetko o čom snívalo, pochváľte ho a povzbuďte ho do ďalších dní. Neviem ako vy, ale ja nechcem žiť v tom smutnom šedivom dave ľudí bez tvárí a bez úsmevu. Chcem čupieť medzi muškátmi mojej mamy v modrých ponožkách, s fontánkou na hlave a s úsmevom veriť, že je predo mnou krásna budúcnosť. A čo vy?



Comentários


bottom of page