Vo videu je článok prerozprávaný, vypočujte si ho. :)
Moji milí priatelia,
dovoľte mi sa s vami podeliť o tento veľmi vzácny moment. Medzi moje knihy dnes pribudla jubilejná piata knižka a keď sa na ne pozerám, viem, že to mala byť presne ona. Neviem si totiž predstaviť, aké iné, lepšie posolstvo, by mohla jubilejná kniha niesť, ako hľadanie zmyslu života.
Čo vidíte na tej fotke vy?
Možno nič extra zvláštne, ale viete, na fotke nie sú len knihy. Sú tam motýle, ktorými sa krstila kniha Kult zmeny aj ceruzka, ktorú vám s knihou posielam, aby ste si mohli podčiarknuť, čo si chcete zapamätať (ja to tak robím😊).
Sú tam aj srdiečka, z krstu knihy Prajem Ti zo srdca ešte veľa rán a pero, jedno z dvesto, ktoré som na tom krste dostala ako darček. Všetky tie krásne perá som vám porozdávala. A sú tam aj nezábudky, ktorými sa krstila kniha Keď ochorela JAR. Keď si spomeniem na ten krst, ešte teraz mám zimomriavky.
Takže čo vidíte na fotke?
Ja vidím môj detský sen aj dospelácke odhodlanie.
Vidím desaťtisíce slov, ktoré sa dotkli stoviek sŕdc.
Vidím slzy, smiech, sklamanie aj nádej.
Vidím krstných rodičov tých kníh a počujem ich slová.
Cítim zodpovednosť a vďačnosť.
A viem, že toto všetko netrvalo ani dva roky... Zvláštne však?
Netrvalo to ani dva roky a môj život nabral úplne nový smer.
Sú to len vaše reakcie a recenzie na moje knihy a básne. Vaše slová, maily a listy... Také krásne, aké by som si ja sama nikdy netrúfla dať. Ale ďakujem vám za ne. Ďakujem, že v mojich knihách cítite moje srdce.
A zvláštne je, že čím viac mi to píšete a hovoríte, tým viac sa zamýšľam nad jednou vecou. Neviem, či to prekvapí aj vás tak ako mňa, ale veľmi často sa mi stáva jedna zvláštna vec. Keď sa s niekým zoznámim a poviem mu, že píšem knihy, často nasleduje odpoveď: „Vážne? Aj ja som vždy chcel/a napísať knihu.“ A ani si neviete predstaviť, aká blaženosť, ľahkosť a pokoj sa ma zmocňuje, keď si uvedomím, že toto som ja nikdy nechcela...
Ja som nikdy nechcela „napísať knihu“. Ja som vždy chcela „byť spisovateľka“. Chcela som knihy písať... písať pre ľudí... chcela som im niečo povedať, niečo odovzdať, a to je to srdce. Vždy som vedela, že ja som nechcela napísať knihu, lebo si myslím, že môj život je zaujímavý.
Ja viem, že toto je len začiatok a s obrovskou pokorou sa pozerám vpred s hlavou plnou spisovateľských snov a plánov, ale už dnes cítim, akoby niektoré dieliky tej mojej skladačky do seba konečne zapadli.
Niekto si možno pomyslí, že je veľa autoriek ako som ja... Aj mne to občas blysne hlavou. Ale potom si uvedomím, že ja som robila veci vždy trochu inak. Po svojom. Preto za mnou nie sú žiadne veľké vydavateľstvá alebo donori, ktorí by to financovali a diktovali, čo má ako vyzerať, ktorí by za mňa rozhodovali o veciach, o ktorých chcem rozhodnúť len ja...
Pri každej knihe som presne vedela ako chcem, aby vyzerala. Každý detail na každej obálke má svoj zmysel a význam, ktorý som chcela, aby tam bol. Sama som tie obálky kreslila na kolene... Ja som rozhodovala o tom, aká bude väzba, aký bude papier, aké bude písmo, kde bude aká medzera či voľný riadok, obrázok či úplne prázdna strana...
V mojich knihách nenájdete vymyslené príbehy ani vymyslené postavy. Nájdete tam ten najskutočnejší život, aký si len viete predstaviť a tou hlavnou postavou v deji budete vždy vy. Keď budete čítať, bude to o vás.
Tie moje knihy, to som ja. Moje slová, srdce, duša... všetko.
Zatiaľ som ani nepocítila túžbu vidieť ich na poličkách tých najväčších kníhkupectiev. Verím, že s kým moje knihy súznia, ten si ich nájde aj u mňa...
A na záver... Ja viem, že táto cesta by bola oveľa tŕnistejšia nebyť ľudí, ktorí mi pomohli... Bolo vás dosť, ďakujem každému, ale spomeniem teraz len tých, ktorí sa mojich kníh naozaj „dotkli“ – Zuzinka, Tomáško, Evička, Vladino a Vojtík, to je moja hviezdna posádka.
Ďakujem aj vám všetkým, ktorí moje knihy čítate a ktorí mi o tom aj píšete. Ďakujem, že podporujete moju tvorbu a že so mnou oslavujete moje jubileum.
Comments