Narodeniny, meniny, výročia, oslavy a vlastne akákoľvek príležitosť, pri ktorej si ľudia navzájom poprajú… niečo. Frázu: Prajem ti veľa zdravia, šťastia, lásky… vieme od malička odrapotať úplne všetci. Postupom času sa k nej pripájajú aj trochu korenisté priania – viac do života – ako napríklad veľa peňazí, sexu, orgazmu, žien, mužov, aby ťa poslúchal či poslúchala… poznáme.
V roku 2020 sa okrem kovidcirkusu rozpútalo aj niekoľko celospoločenských debát na rôznych úrovniach a v rôznych intenzitách… niektoré veci sme si začali viac všímať, niektoré zas menej, nad niektorými sme sa začali viac zamýšľať… hoci podľa mňa to je u väčšiny skôr kĺzanie sa po povrchu vlastného pokrytectva a alibizmu a nie skutočné zahĺbenie sa do seba.
Tak či tak, s príchodom korony sa začali medzi ľuďmi okrem paniky a smrtiaceho strachu šíriť aj reči typu: doteraz sme si to hovorili len tak, že zdravie… a teraz sme si všetci uvedomili, že naozaj je to to najdôležitejšie a že by sme to nemali brať ako samozrejmosť… Nuž, na jednej strane veľká pravda. Svoje zdravie by sme si mali chrániť. Mali by sme si vážiť svoje telo, dávať pozor na to, čo doň dávame a tiež strážiť myšlienky, ktoré si necháme prejsť do našej hlavy.
Malo by to teda znamenať, že sme si všetci uvedomili, že zdravie je naozaj na prvom mieste a až po ňom nasleduje to všetko ostatné…
to šťastie, láska a splnené priania. Hovorí sa tiež, že zdravý človek má tisíc prianí a chorý len jedno. Aj s tým do veľkej miery súhlasím, ale či sa to niekomu bude páčiť alebo nie, ani zdravie, ani šťastie nie sú matematické rovnice a ich vplyv na náš život nie je exaktná veda. Nič nie je čiernobiele! A preto ani zdravie nemusí byť vždy na prvom mieste. Fuu to je ale drzé tvrdenie… že? Som však presvedčená o tom, že to tak naozaj je.
To, že je človek zdravý nikdy nie je záruka šťastia, ale to, že je dlhodobo nešťastný, je (aspoň podľa mňa) vždy záruka choroby. Naozaj sa musíme, chceme a necháme (!) pripraviť o všetko, čo nás robí šťastnými vraj preto, aby sme boli zdravými? V akom čudnom svete môže toto dávať nejaký zmysel? Pripravíme sa o rodiny, objatia, bozky, zážitky, spomienky, smiech…? Necháme sa pripraviť o šťastný život, v ktorom môžeme byť zdraví a tiež silní, aby sme bojovali s chorobami…?
Som jediná, komu to príde nenormálne?