Nevieme kedy a už vôbec nie ako, ale koniec príde. História nás predsa učí, že žiadna vojna nikdy netrvala večne.
Raz to skončí a asi to nebude pekný pohľad. Ostanú len zlomené ľudské bytosti, zničené detské osudy, žeravá krajina, ktorú budú hasiť len slzy tých, ktorí toto všetko prežijú. Raz to skočí a viete, čo bude?
Potom my všetci, s holými rukami, so zdesením v srdciach, sediac v tých žeravých troskách a v dyme, si budeme navzájom hľadieť do očí. Takí slabí, že zvyšky síl budeme šetriť na obyčajný nádych a výdych. A vetre mi, pri takom obrovskom a dusivom ľudskom smútku, bude na konci všetkého úplne jedno, kto „mal kedy pravdu“. Každý utrpí ťažké straty.
Čo si ale budeme pamätať a s čím budeme musieť žiť je to, ako sme sa správali, ako sme s ľuďmi hovorili, čo sme im urobili my sami, čomu sme sa len nečinne prizerali a nezabránili ich utrpeniu… v mene tej našej „pravdy“. Tento boj nebude poznať víťazov, len porazených. Pamätajte, čo tu po nás ostane nie je „pravda“, ktorej dnes veríme, ale skutky, ktoré robíme a ich následky.
Viete, aj ja sa niekedy bojím. Niekedy chcem aj ja byť len jednou v dave. Robiť to, čo robí väčšina len preto, aby som na seba nepútala pozornosť. Jednoducho ísť s prúdom a robiť, čo sa odo mňa očakáva. Pretože robiť a ďalej hlásať to, čo robí väčšina, nám všetkým dáva do ruky silný kokteil akejsi zvláštnej istoty a alibizmu. Prečo by to nemalo byť dobre, ak to robí každý? A ak by sa to nakoniec aj ukázalo ako zlé rozhodnutie, povieme si, že to vtedy predsa všetci robili rovnako, tak čo?
Ten alibizmus je obludný a istota falošná. Ale čo ak máte už teraz pocit, že napriek tomu, že všetci robia to isté, nie je to dobre pre každého? A čo ak ešte k tomu zistíte, že si to myslia viacerí, akurát sú všetci ešte stále ticho? Pôjdete ďalej s prúdom? Aj keď hrozí, že sa v ňom možno utopíte vy aj ľudia, ktorých milujete? Alebo sa odvážite obrátiť aj proti prúdu?
Moja mama ma toho naučila veľa, ale toto je dnes dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. V živote nemáme robiť to, čo sa nám práve páči. Nemáme robiť to, čo je nám práve pohodlné len preto, lebo nás to nenúti rozmýšľať. Nemali by sme robiť niečo len preto, že nás to zbavuje zodpovednosti a nemali by sme ignorovať to, čo nás práve netlačí v topánke. Možno budeme musieť načrieť hlboko do svojho srdca, možno budeme musieť urobiť ťažké rozhodnutia, možno sa budeme musieť skloniť pred pravdou, o ktorej sme nechceli ani počuť. Možno budeme musieť čeliť vlastnej omylnosti a priznať si naše chyby aj viny. Možno sa budeme musieť ospravedlniť… pretože, ako hovorí moja mama, v živote nemáme robiť to, čo sa nám páči, musíme robiť to, čo je SPRÁVNE!
Ja viem, povedala som na začiatku, že žiadna vojna netrvá večne, ale to je omyl. Jedna vojna trvá od nepamäti. Tisícročia skrytých aj okázalých bojov, len so zdanlivými a krátkymi obdobiami prímeria. Vojna, ktorá pozná víťazov len v rozprávkach…je to vojna dobra a zla. A prese tak ako v rozprávkach, má zlo aj v realite vždy silnejšie zbrane a tí zlí budú vždy hlasejšie kričať.
Zlo tu ale byť musí. Poďakujme aj zaň. Zlo bolo odnepamäti tou hybnou silou ľudstva. Prišlo na scénu dejín vždy vtedy, keď sa dobro nechalo učičíkať a prestalo byť obozretné. Zlo prišlo vždy, keď nám bolo až príliš dobre. Vtedy nedávame pozor. Sme neopatrní a dôverčiví… Až takí dôverčiví, že nerozoznáme vlka v ovčej vlne, až kým sa nám nezahryzne do krku.
