Nedeľný list: pán Dušan

Moji milí priatelia,

dlho som premýšľala ako začať odznova niečo, čo už trvá roky? Písať dnešný nedeľný list pre tých, ktorí vedia, čo majú čakať, alebo napísať pre tých, ktorí ešte žiadny nikdy nečítali? Vybrať tému, ktorá bude univerzálna a ani trochu kontroverzná alebo začať zhurta? A zrazu som mala v hlave toľko tém, až ma chytila rozhodovacia paralýza, tak som musela zvoliť inú stratégiu... Chcela by som Vám pripomenúť jeden starý (už dvojročný) list, ktorý však má obrovský presah až do dnešných dní!

... Dnes som mala zvláštny deň. Teda v niečom normálny, ale v niečom až mrazivý. Doobeda som si písala s jedným pánom, ktorý si už dávnejšie objednal moje knižky. Chcela som si len overiť, či knižky dorazili a vymenili sme si pár mailov. V nich mi pán napísal, že Kult zmeny sa mu páčil, hoci on už sa na žiadne veľké zmeny nechystá. Keďže má už 88 rokov, bolo to čítanie pre neho skôr meditáciou.

Hmm... Je to zvláštne, ale keď som mu odpísala poslednýkrát, tá informácia o jeho veku vo mne ostala. Cestou von som psom som si pomyslela... 88...aké to asi musí byť? Ja budem mať v marci 38, teda o 50 rokov menej. Hneď mi išli otázky ako by som asi žila, keby som mala istotu, že tu budem ešte 50 rokov? Bolo by to v niečom iné? Pretože 50 rokov je strašne veľa! Až toľko, koľko si ja zatiaľ ani neviem predstaviť.

Nuž a keď som sa vrátila domov, opäť som si sadla za počítať a pripla som sa k sieťam, zistila som, že absolútna superstar môjho detstva, bohužiaľ, odišla. Odišla vo veku mnohých mojich priateľov. Ja teraz naozaj nechcem riešiť smrť, hoci mi je to úprimne ľúto. Chcem riešiť skôr ten život.

Ale ako? Ako je to správne?

Vždy, keď odíde taký mladý človek, na chvíľu ma to úplne paralyzuje. Priznávam, že nie som typ, ktorý si vie povedať, že to je skrátka život a ideme ďalej... Ja sa musím zastaviť, vždy sa trochu zľaknem a aj keď o pár momentov ma opäť zmetie vlna všedných dní a povinností, na chvíľu sa ponorím do tých myšlienok o živote a smrti, o zmysle života a nezmysle všetkých tých činností, ktorými si život ničíme.

Tak ako by sme mali žiť?

Mali by sme naozaj žiť každý deň tak, akoby bol náš posledný? Alebo by sme to mali risknúť a naplánovať si dlhý život, aby sme v 88-čke mali čítanie kníh mladých autorov ako meditáciu?

Môj otec to tak mal. Mal život naplánovaný do 90-tky, ale posledné okrúhle narodeniny oslávil ako päťdesiatnik a odišiel nám zo života veľmi skoro.

Niekedy si tak myslím, že čím som staršia, tým som múdrejšia. Ale dostane niekto z nás naozaj toľko času, aby zmúdrel „úplne“? Alebo dostaneme všetci len PRESNE toľko času a viac ani deň? Pochopí vôbec niekedy niekto, na čo sme vlastne tu? Prečo sú naše životy také rozdielne a nerovnako dlhé aj keď sme v niečom všetci ako jeden?

To sú možno ťažké otázky na nedeľný podvečer, ale zjavne ani život si nevyberá, kedy nás z ktorej lekcie preskúša. Život, ten neoddychuje. Ide ďalej bez otázok v rytme vlastných pravidiel, ktoré sa mi snažíme pochopiť a niekedy aj (veľmi úsmevne) obchádzať. Nedá sa...

A DNES?

Z toho vtedy neznámeho pána je dnes už „môj“ pán Dušan! A poviem Vám ľudia, ja ho považujem za svoj zázrak. Po nejakom čase sme sa stretli aj osobne, ale poriadne sa porozprávať sme mali príležitosť až pred pár mesiacmi.

A prečo som sa rozhodla vám o ňom napísať?

Celý nedeľný list začal ako „hľadanie zmyslu“, keď má človek pocit, že už ani nevládze ďalej.

A pre mňa je môj pán Dušan, neuveriteľnou studnicou inšpirácie a motivácie. Mimoriadne vzdelaný človek, ktorý je stále veľmi aktívny, pedagóg, ktorý sa so svojimi študentmi rozlúčil len pár rokov dozadu... už si ani presne nepamätám, na ktorých fakultách bol dekanom či prodekanom... Úžasné!

Viete, ja mám „len“ 40, ale niekedy mám pocit, že už mám fakt dosť... Vtedy si spomeniem na pána Dušana, na jeho iskru a nadšenie a skutočne som mysľou niekde inde!

Ja viem, že pán Dušan je jedným zo zázrakov v mojom živote... takým vianočným... pretože - aby to bolo ešte viac klišé - narodil sa 25.12! No, nehovorím? Vianočný zázrak!

Týmto ho pozdravujem, objímam a ďakujem!

PS. Veľmi Vám všetkým prajem, aby ste aj vy mali v živote „svojho“ pána Dušana.