Do môjho bytu, som sa zaľúbila na prvý pohľad. Nebol dokonalý, ale mal svojský charakter. Priestranný, vzdušný, slnečný, ale hlavne, mal dvoje nádherné dvojkrídlové dvere – tie v dnešnom príbehu hrajú hlavnú úlohu.
A pokojne sa môžete zasmiať... aj ja sa na tom smejem. :)
Úprimne, tie dvere boli staré, rozhegané, ošúpané, kľučky nefunkčné a boli v nich storočné sklá. Asi každý normálny človek by ich celé vyrazil a vymenil. Moja umelecká duša však nevidí len to, čo VIDIEŤ JE, ale vidí aj ten skrytý potenciál. Keď som sa nasťahovala, začala som sa naplno realizovať štetcami, farbami, lepidlami, klincami a kladivami. Dnes mám preto popísané steny, pomaľovala som kuchynskú linku aj zárubne, nafarbila vankúše a mojej tvorivej intervencii sa nevyhli ani tie dvojkrídlové dvere.
Vybrala som zbytočné kľučky (!) a dvere som krásne namaľovala. Potom som ešte niečo majstrovala so sklami, ale strašne ma otravovalo, že sa dvere stále hýbali a posúvali... V umeleckom ošiali som pravdepodobne dostala zatmenie mozgu, lebo som úplne bez rozmýšľania tie dvojkrídlové dvere jednoducho zavrela a pribuchla. Áno, pribuchla som dvere bez kľučiek. Pár sekúnd mi trvalo, kým som pochopila, že som sa „vymkla“ v izbe, z ktorej sa dostanem akurát tak na balkón na 12-tom poschodí. Nové kľučky, ktoré som chcela víťazoslávne nainštalovať boli v kuchyni, a keďže som sa len nedávno nasťahovala, v izbe, kde som sa vybuchla, nebolo doslova NIČ!
Tak tam stojím, čumím na tie dvere a pomaly začínam peniť sama na seba, ale zúfalstvo a paniku strieda povaha amazonky. Začala som skúšať a pátrať. Keďže cez zavreté dvere išla stredom jedna latka musela by som ju vytrhnúť celú, aby som sa dostala k jazýčku dverí. Nevadí, pátram ďalej, na balkóne som našla spadnutý šrobovák a pomyslím si, že to bude moja spása – ale nie. Je neohybný a keby som s ním chcela niečo riešiť, celé dvere doškriabem. Nuž, začínam byť zúfalá. Na balkóne som ešte našla trčať nejaký kus tenkého plechu, ktorý som vytrhla, lebo sa mi zdal dosť pružný a vhodný na moje vyslobodenie... ale ďalšie sklamanie. Skúšam dvere vybrať z pántov, ale to už je posledný zúfalý a komický pokus.
Stojím pred tými dverami, hrdá ako som ich krásne namaľovala, a teraz ich budem musieť asi zničiť. Celá ja ...hovorím si. So slzami na kraji, sklamaná sama zo seba, už sa vidím ako vytrhávam tú latku, aby som sa dostala von, a vtedy sa stalo niečo čudné. V úplnom návale zúfalstva, smútku a hnevu mi proste vystrelila noha a do tých dverí som skrátka kopla! Toto bol vyslovene tragikomický moment, ale môžete trikrát hádať, čo sa stalo.
Ja som kopla tak dobre, že tie dve krídla dverí sa predo mnou rozostúpili ako more pred Mojžišom! Doslova akoby v spomalenom zábere! Pozerám, dvere bez jediného škrabanca, ale ja s obrovským poučením. Sadla som na zem a vravím si: Takže takto to je. Niekedy je zbytočné vymýšľať, skúšať hľadať jemnejšie riešenia, zachraňovať to, čomu možno nič nehrozí... Nestrácajte čas! Niekedy do toho proste treba praštiť a príliš o tom nerozmýšľať. Verte si!
S láskou Stela
Podobne tragikomický príbeh som napísala aj do knihy. Bol o mojej novej práčke a kľúči od môjho nového auta. :)
Comments