Celoplošné testovanie...

BOL OKTÓBER 2020... PAMÄTÁTE SI, ČO SA CHYSTALO? VTEDY SOM NAPÍSALA TOTO...

Kto má čas a chuť, nech si trochu počíta.

Niekto sa vyjadrí tým, aké články prezdieľa, niekto tým, čo okomentuje a aký slovník pritom zvolí. Ja si svoj názor nechávam pre seba a s rešpektom k myšlienkovým pochodom okolia, s pochopením ľudských obáv, s úctou k rodičovským strachom, ale aj s malou dušou a obrovskou neistotou sledujem, akou rýchlosťou sa svet okolo rúti...nevedno kam.

Viete, ja mám strach z množstva vecí! Celý život, každý deň, a dnes snáď na každom kroku... Ale čoho sa bojím úplne najviac je, že prestanem byť POZITÍVNA ĽUDSKÁ BYTOSŤ! Ja milujem ľudí! Hoci medziľudské vzťahy budú vždy a pre každého aj najväčším zdrojom trápení, sklamaní, zlomených sŕdc a smútku, sú rovnako tým najväčším zdrojom ŠŤASTIA, LÁSKY, RADOSTI, CHUTI DO ŽIVOTA a nebojím sa povedať aj ZDRAVIA. Pre mňa sú ľudia okolo mňa energiou, inšpiráciou a nádejou. Kedykoľvek je na to aspoň malá príležitosť, som ochotná urobiť maximum, aby som niekoho potešila, ak to práve ja viem. Ak vidím, že môžem niekomu pomôcť, nečakám ani sekundu.

Pred pár dňami som bola autom vyzdvihnúť svoju mamu z práce. Čakala som ju na preplnenom parkovisku, na ktorom sa parkuje celkom nešťastne- dva rady áut kolmo na chodník a medzi nimi, v strede, ešte jeden pás zaparkovaných tátošov. Kto to pozná vie, že elegantne vymanévrovať niekedy znamená poriadne si s volantom pocvičiť. Prešmykla som sa krížom a čakala, kým moja mama skončí. Vonku bolo otrasne, fučalo a lialo... Sedím a zrazu som v späťáku zazrela, ako sa nejaký nešťastník pokúša dostať z pasce okolozaparkovaných áut. Centimeter sem, centi tam, brzda, plyn a zase centimeter dopredu a dozadu... Hneď ako som si uvedomila, čo sa deje, trvalo asi tri sekundy, kým som si rozopla pás a vyskočila do dažďa, pred jeho auto a ukázala mu „koľko môže“, aby bol rýchlejšie vonku bez toho, aby niečo oškrel. Nie, nie som žiadny hrdina a áno, viem, že asi skôr či neskôr by sa odtiaľ vymotal aj sám. Ale až keď som skočila naspäť do vykúreného auta, uvedomila som si, že som práve urobila niečo, nad čím som ani na sekundu nerozmýšľala. Nejde o to čo! Ide o princíp...

Ľudí milujem a ostane to tak aj dnes, aj zajtra a aj v pondelok, keď väčšina z nás už bude mať svoju farbu... Ja viem, že so mnou sa teraz možno polovica mojich známych nebude chcieť stretnúť (už teraz to tak je, nakoľko zatiaľ nehorím túžbou sa nechať testovať), ale to nevadí. Rešpektujem všetkých, môj názor na nikoho sa kvôli tejto „situácii“ určite nezmení, ale chcem povedať jedno.

Každý, kto si toto prečíta na mojom profile, nejakým spôsobom zasiahol do môjho života. A ja som za to vďačná. S hrôzou sledujem, aká priepasť medzi ľuďmi vzniká, že priatelia či kolegovia na seba pozerajú cez prsty, že keď si niekde kýchne aj malé decko, ľudia automaticky urobia dva kroky späť... Bojíme sa... Nie, nemusíme mať všetci rovnaký názor! To snáď ani nie je možné. Ja by som však chcela veriť, že aj s odlišnými názormi stále môžeme byť ĽUDIA.

Tiež mám strach! Vidím, čo sa deje! Rešpektujem obavy iných a súcitím s každým, kto zdravotne trpí viac ako druhí. A práve preto nechcem dostať strach aj z toho, že chcem ostať človekom, ktorý nepozerá len očami a nepočúva len ušami. Minulý rok, asi v takomto čase, v bežný jesenný deň, som sa úplnou náhodou dozvedela od kamaráta pri spoločnom písaní, že je chorý, je mu zle, má teplotu a vedela som, že je sám. Navarila som doma hrniec polievky, ryžu a nejakú zeleninu, všetko som to našúpala do auta, cestou som sa ešte stavila v samoške a v lekárni a išla som K NEMU DOMOV!

Ja viem, že dnes je všetko trochu iné... ale ak je niekto z vás doma sám a nemá mu kto uvariť čaj, ja prídem. A nielen preto, že viem, aké to je, keď vám nemá kto uvariť ani len ten blbý čaj.

Kiežby som tak vedela spustiť celoplošné testovanie našej ľudskosti a vyzvať každého, aby (nielen tento víkend) urobil nejakú maličkosť pre niekoho druhého a napísal o tom. Maličkosť...niečo pozitívne! Koľko tisíc pozitívnych prípadov by mohlo byť, keby ste to skúsili? Urobte niečo pozitívne, aby slovo „pozitívne“ ostalo aj naďalej pozitívne a prestalo nám naháňať hrôzu...

Ďakujem, ak ste dočítali až sem... Buďme ľudia! Ja vás ľúbim!

Dnes o 5 rokov by som to nenapísala inak! Viete, som rovnaká celý život... iná nebudem a ani nechcem... Ďakujem za pozornosť...