Milý denníček

Milý denníček,

dnes sme sa boli prejsť. A bolo to zvláštne...

Ja som sa narodila v Šali, dlho som študovala a pár rokov aj žila v Nitre, ale už takmer 15 rokov žijem v Bratislave.

Priznám sa, ja som mala Bratislavu vždy rada. Aj pred dvadsiatimi rokmi, kedy veľa mojich kamarátov nad týmto „veľkomestom“ ohŕňalo nos.

Ja nie...

Keď som začala pravidelne chodiť do univerzitnej knižnice, úplne som sa zamilovala do ranného starého mesta.

Milovala som ten pocit, keď som prechádzala okolo kaviarní, pekární, keď čašníci ešte len rozkladali stoličky na letných terasách. Ranné slniečko sa len pomaly opieralo do starých okien, a vysokých dverí starých budov. A to všetko v uličkách, ktoré dýchajú históriou, kde si každá mačacia hlava pamätá viac, ako ktorýkoľvek turista, pobehujúci po nich s foťákom...

A viete čo sa mi ešte páčilo? V tom centre?

Že bolo naše a bolo to tak aj napriek tomu, že bolo plné turistov.

Mne turisti v hlavnom meste nikdy nevadili. Práve naopak. V mojich očiach vytvárajú nezameniteľný kolorit staromestských uličiek a zvláštnu pestrosť, ktorá ma bavila.

Vždy sa mi to páčilo. Tá výnimočná atmosféra, ku ktorej patrilo aj to, že pomaly pri každom kroku ste započuli nejaký iný svetový jazyk.

Užívala som si to. Mám Bratislavu rada.

Dnes sme sa však boli prejsť. Nie v centre. Na mieste, kde sa chodia špacírovať Bratislavčania, kde si môžete vychutnať pohľad na dominanty tohto výnimočného mesta. Na mieste, kde sa môžete zapozerať na krásny modrý Dunaj, nad ktorým sa stále hrdo stojí Bratislavský hrad, zatiaľ statočne odolávajúci developerským chúťkam...

Ale viete čo?

Slovenčinu som tam skoro nepočula... Tak ani sama neviem... je to v poriadku? Cítiť sa ako „na dovolenke“ aj keď len vybehnete von so psom?

Prajem Vám krásnu Veľkonočnú nedeľu!

Verím, že aj vy ste si užili dnešné slniečko!

PS. Toto je môj dnešný netradičný nedeľný list!