Je nedeľa, 8:04.
Práve som sa vrátila z pravidelnej prechádzky so psom. Vyzeralo to, ako úplne normálne ráno. Zobudila som sa s východom slnka, ako vždy, a chystala som sa na moju pravidelnú rannú terapiu v lese. Dnes mi však trvalo akosi dlhšie vymotať sa z bytu, a tak som odchádzala až po šiestej.
Bola by to obyčajná prechádzka, ale asi po polhodine sa z nej stala doslova nočná mora. Nikdy by som si nepomyslela, že sa mi také niečo môže stať, ale ... stalo sa.
Tak si idem moju obvyklú trasu v Petržalke za Sláviou, popri Dunaji. Nikde nikto. Ako si tak kráčam štrkovitou cestou, medzi stromami sa objavujú obrysy tmavomodrého auta. Nijako ma to neprekvapilo, pozdĺž behu Dunaja je niekoľko zákutí, kde sa dá posedieť, stanovať... už veľakrát som tam videla stáť autá. Kráčam preto smelo ďalej, jediné, čo som urobila bolo, že som si zavolala psa k sebe, keďže som nevedela, kto tam je, čo tam robí...nech je skrátka pri mne.
Idem ešte pár metrov a už spomedzi tých stromov sa mi zdalo, že to auto nejako divne parkuje...ale stále som tomu neprikladala žiadnu pozornosť, nezízala som na to auto, nezamýšľala som sa nad tým. Išla som ďalej a keď som už bola na jednej úrovni, otočila som hlavu a uvidela som to, čo nikto na rannej prechádzke vidieť nechce.
Pri tom čudne zaparkovanom aute bol na strome obesený muž...
Vlastne už len meravé torzo muža bez života. Čo si myslíte, že by ste v tej situácii urobili vy? Nech si myslíte čokoľvek, len krátky exkurz do psychológie osobnosti by vás presvedčil, že myslieť si môžete čokoľvek, ale realita bude pravdepodobne iná.
Ja som asi na dve sekundy zamrzla, a potom som zarevala na psa a rozbehla som sa smerom naspäť a zúfalo som pozerala po okolí, či nájdem nejakého ďalšieho psíčkara, bežca alebo kohokoľvek, kto by sa tam so mnou vrátil, lebo vo mne stále išlo, že som možno len zle videla, že to predsa nemôže byť pravda.
Vyťahovala som telefón, že zavolám 112, ale stále som sa aj bála, že zalarmujem políciu, oni prídu a nájdu na strome bábiku z nejakého chorého vtipu. Stále tam nikto nebol. Nikde. Tak som sa rozbehla naspäť, že sa musím presvedčiť a teda volať. Nešla som až k nemu. Bála som sa. Dobre, kto chce, nech sa smeje, nebála som sa toho, že by mi niečo urobil, ale... pozrela som sa tam už len z diaľky. A zase som ho videla.
Vyťahujem telefón a vytáčam 112. Ozve sa hlásenie, ktoré mi pripadalo, že trvalo celú večnosť. O tom, že ma lokalizujú a že je to monitorované, a že ak si chcem robiť srandu, tak nech zložím – no, nie týmito slovami, ale význam ten istý. Zdvihla pani a pýta sa, čo sa deje.
Celý čas som si v duchu vravela, aby som nepanikárila, že to zvládnem, ale prepadla ma brutálna úzkosť a hoci som nechcela, hrdlo mi úplne zvieral plač. Tá pani na druhej strane si určite myslela, že panikárim, a asi to tak aj vyzeralo, ale ja som si to celý čas uvedomovala, akurát som nevedela hovoriť s pokojom, akoby som si u nej len objednávala narodeninovú tortu. Okrem toho, kým som s ňou volala, zbadala som v diaľke bežca a snažila som sa ho zavolať. V tento moment si pani na druhej strane asi myslela, že mi už úplne šibe – aj so mnou potom tak komunikovala – ale chápem, ju, lebo nevidela, čo sa tam deje a v telefóne som musela znieť asi ozaj hystericky, lebo som kričala na toho bežca, a utekala za ním, ale bol ďaleko, nepočul ma a stratil sa medzi stromami.
Je to čudné, ale stále som sa jej snažila vysvetliť, že síce som na 99% presvedčená, že je tam niekto obesený, možno som zle videla, ale nechcem tam ísť. Povedala mi, nech sa ukludním. Podľa telefónu nevedeli lokalizovať moju polohu, čo ma prekvapilo, tak som sa jej snažila vysvetliť, kde som. Spýtala sa, čo mám na sebe oblečené a povedala mi, aby som išla čakať hliadku na hrádzu. Tak som išla... a už to skrátim.
Hliadka prišla asi do 15 minút. Odviedla som ich až k tomu miestu, aj keď ja som ostala asi 20 metrov za nimi a čakala som... stále som mala v hlave, že som možno len zle videla. Policajti len vyšli z auta a hneď zamierili ku mne... Vyšlo zo mňa: Je tam človek? Potvrdili to. Prikývli hlavou a mne opäť okamžite zovrelo hrdlo. Policajti boli veľmi príjemní a empatickí. Jeden z nich sa ma spýtal, či som v poriadku, či si nechcem radšej sadnúť, lebo videl, že som si automaticky zakrývala rukami ústa a tvár ako vždy, keď niečomu jednoducho nechcete uveriť. Nechcela som nič. Jediné, čo som slzami v očiach povedala bolo, že mi je len ľúto, že som tam nešla ho zachraňovať... že neviem, či som mala urobiť niečo inak... Opýtala som sa, či som mu mala ísť pomáhať... Policajt len pokrútil hlavou so slovami „...takým sa už nedá pomôcť, bohužiaľ.“ Kým som mu diktovala údaje, z policajnej vysielačky sa ozvalo „..áno, je to potvrdené...“
Hrozný pocit. Do toho mi akurát volali záchranári, ktorí stáli so sanitkou na hrádzi a nevedeli, kam majú ísť. Policajti mi povedali, že ak som v poriadku a nič nepotrebujem, môžem odísť. Išla som teda naproti záchranárom a keď sme sa napol ceste stretli, ukázala som im, kam majú zabočiť a bolo to....
Domov som to mala asi 10 minút, a tak som kráčala, vyklepaná a spotená s telefónom a psím vodítkom v ruke a snažila som sa dať si dokopy, čo sa vlastne stalo, čo som urobila a čo sa to do frasa okolo nás deje.
Ale prečo to píšem? Viete, ja naozaj neviem, kto na tom strome visel. Viem len to, že to bol muž. Neviem, koľko mal rokov, neviem, čo robil, neviem či mal rodinu, deti, priateľku ženu, mamu, zamestnancov alebo priateľov. Viem, len to, že to bola ľudská bytosť. Dnes ráno, alebo včera v noci sa rozhodol, že niečo v jeho živote je také strašné zlé, neznesiteľné a neriešiteľné, že kdekoľvek bol, sadol tam do auta, zamieril k Dunaju, zacúval k tomu stromu, dal si slučku na krk a aj potom všetkom bol stále odhodlaný ukončiť svoj život. A aj to urobil.
V poslednom čase je tých prípadov naozaj príšerne veľa! A nie, nikomu sa to len tak nezdá! Je to proste tak! Národ je na kolenách a ľudia sú na pokraji síl. Žiadny organizmus nie je stavaný na to, aby odolával neprirodzenému a extrémnemu tlaku a stresu dlhodobo a donekonečna. To tak skrátka nefunguje! Hoci každý z nás má v sebe množstvo záchranných bŕzd a mechanizmov, ktoré zabezpečia, že istý čas sme rezistentní a dokážeme čeliť aj nemysliteľnému, nebude to fungovať donekonečna. Nie donekonečna! Jedného dňa proste dôjde k totálnemu a nezvratnému vyčerpaniu či už tela alebo mysle... a to je koniec.
Dnes je smutných, zlomených a zúfalých ľudí čím ďalej, tým viac. A zase NIE – pre všetkých slniečkárov, nebolo to tak vždy! Nie je to niečo vytrhnuté z kontextu a prehnane nafúknuté! Je to proste posraná pravda! Žijeme vo svete klamstiev a poloprávd, pokrytectva, nepochopiteľných zrád a pretvárky. Žijeme vo svete, kedy sa na jednej strane bojíme o tie najobyčajnejšie veci ako či budeme mať kus chleba a na druhej strane sa bojíme aj toho, že scény zo sci-fi filmov sa stávajú našou realitou. Možno nie hneď... ale ak tomu dáte chvíľu času, taká situácia vytrhne z koreňov aj ten najsilnejší dub.
Ťažko dávať nejaké rady... ale aj tak sa o to pokúsim. Nie je to ani tak rada, ako prosba. Ľudia, ešte nie je neskoro niečo zmeniť! Nestrácajte nádej a skúste ešte zabojovať. A hlavne – zvýraznené a trikrát podčiatknuté, ak máte pocit, že nevládzete, požiadajte o pomoc, vždy je riešenie. Aj iné ako vešať sa na stromy...
A hoci ja som svoje motivačné písanie na čas zavesila na klinec, dnešné ráno bola pre mňa úplne ľadová sprcha a preto, sa do toho opäť pustím... nech každý pomáha ako vie, aj ja budem.
A preto posilnená myšlienkou, že má zmysel ľuďom dodávať nádej, vieru, silu, lásku a priateľstvo v akejkoľvek forme, spúšťam svoj nový projekt Menej ako 500 slov.