Moji milí priatelia,
ak ste si náhodou nestihli prečítať môj minulotýždňový list, môžete tak urobiť teraz. Nájdete ho TU. Prosím, prečítajte si ho, lebo najbližší mesiac budú na seba moje listy nadväzovať.
Moje plány ako zmeniť svet postupujú pomaly, preto vám stále neprezradím, ako konkrétne sa o to všetci pokúsime.♥
Nestrácam nádej, pracujem na tom a s vedomím vašej podpory som presvedčená, že možné je všetko.
Nebude to však bez úsilia. Každé víťazstvo, ale aj prímerie niečo stojí. Kompromis, koniec hádok a nový začiatok sa dá interpretovať dvoma spôsobmi.
Buď poviete, že obaja prehrali, pretože vlastne nikto nedostal 100% toho, čo chcel,
alebo poviete, že obaja vyhrali, lebo každý má časť toho, čo chcel, ale hlavne... má ešte niečo oveľa vzácnejšie...
Čo to je?
Predsa budúcnosť bez ďalších hádok. Posun dopredu. Nové spolupráce. Nové možnosti. Opätovnú vzájomnú pomoc. Koniec tej nekonečnej a zbytočnej straty času. Koniec zbytočným obetiam – a to vo všetkých možných oblastiach a v každom možnom zmysle slova.
To sa volá posttraumatický rast! Po každej traume, skôr či neskôr, nastane moment, kedy je potrebné/ je umožnené, sa rozhodnúť či daná trauma bude znamenať rast alebo naopak nezvratné poškodenie.
Uvediem príklad.
Predstavte si človeka, ktorý sa skutočne nestará o svoje zdravie. Má nadváhu. Stravuje sa nezdravo. Fajčí. Možno aj čo-to popije. Celý deň presedí v stresujúcom zamestnaní... a potom to príde. Infarkt. Pre náš príbeh je už jedno, ako sa k tomu dostal, čo všetko tomu predchádzalo... teraz sme v bode, že to síce bola trauma, a obrovská, ale prežil to. Práve sa nachádza v momente, kedy má dve možnosti. Môže sa rozhodnúť pre „rast“, alebo pre „úpadok“, ktorý znamená istú smrť. Jediné, čo nevie, je jej dátum.
Čo v prípade toho človeka znamená rast?
Nebude to prechádzka ružovým sadom... ani zďaleka. Naopak. Bude musieť robiť presne to, čo možno nechce (úplne inak žiť), to, čo nikdy nerobil (zdravo jesť), to, čoho sa bál (vyhľadať pomoc), to, čo ho asi bolelo (cvičiť), to, čo mu nechutilo (jesť zeleninu)... ale vie, že ho to zachráni.
Keby sme to chceli rozmeniť ešte viac na drobné, niektoré časti tela, by mohli protestovať, že teraz bude trpieť úplne celé telo. Napríklad pľúca by mohli povedať, že veď oni stále pekne všetko okysličovali. Svaly a kĺby celé to telo stále nosili a srdce bilo tak ako malo... Tak prečo? A hlavne viete si predstaviť, že by všetky tieto orgány čakali na nejakú spravodlivosť voči ústam, ktoré to akože celé zavinili, lebo toľko jedli? Nejaké dokazovanie viny a spravodlivosti? Či tresty?
Ale ak to všetci spoločne vydržia... Ak sa pľúca pri cvičení párkrát zadýchajú, ak svaly vydržia tú občasnú svalovku, ak aj srdce odpumpuje tých pár tréningov a aj ústa prestanú toľko jesť... ak sa všetci dohodnú, nakoniec im bude všetkým spolu lepšie. (Prosím, chápte, že je to metafora 😊, ja viem, že ústa nie sú na vine.)
Presne taký istý príbeh (podľa mňa) platí aj na nás – ľudstvo.
Sme po traume.
Môžeme sa rozhodnúť pre rast alebo pre úplný úpadok.
Zabojovať však bude musieť každý... oba brehy.
Ale budeme to robiť pre dobro a budúcnosť všetkých.
Výhovorky a čakanie na pomstu a zdanlivú spravodlivosť nám už nepomôžu...
Každý bude musieť robiť aj to, čo mu nie je úplne po chuti.
A presne o tom vám poviem už o týždeň. Čo by som od vás chcela...
S láskou Stela
PS.
- Prvá indícia je názov mojej novej knihy.
- Druhú som vám prezradila v minulom liste.
- A tretia indícia je na fotke na začiatku tohto listu...
Už sa neviem dočkať.
תגובות