top of page

Otázka na môjho otca a moja odpoveď pre všetkých.


Často rozmýšľam nad tým, čo by si o tomto všetkom, čoho svedkami sme posledné dva roky (článok bol písaný v roku 2022), myslel môj otec. Napriek tomu, ako dobre som ho poznala, nie som si istá. Na ktorej strane barikády by bol v marci 2020, na ktorej pri prvom celoplošnom testovaní. čo by si myslel o rúškach a respirátoroch a čo o vakcínach? Držal by jednu stranu dva roky, alebo by časom menil názor? Veď aj dnes je takých ľudí veľa. Ja sa už nikdy nedozviem, čo by si môj otec myslel a ktorú pravdu by si vzal za svoju. Môj otec umrel v roku 2007, keď som mala ja 21 rokov. A ja vám teraz musím povedať, ako to bolo. Nie všetko. Pravdou je, že hoci je to už 14 rokov, doteraz som nikomu nikdy neporozprávala, čo som s mojim otcom zažila, keď umieral. Ani vám nepoviem všetko. Len toľko, koľko musíte vedieť, aby ste pochopili, prečo chcem, aby ste toto o mne vedeli.

Na začiatok poviem, že môj otec bol pre mňa vždy obrovským vzorom. Takmer vo všetkom. Bol spoločenský, nadaný, vtipný, neuveriteľne sčítaný, vynaliezavý… Bol to romantik a básnik, bol svojský a v každej spoločnosti bol tým, kto ostatných zabáva. Kto na seba strhne pozornosť a nejakým sarkastickým vtipom rozrehoce starých podnapitých chlapov, pohorší ich ženy a rozosmeje prítomných puberťákov, ktorí jeho bonmotom mohli rozumieť asi len ťažko. Môj otec bol ten vodca svorky medzi priateľmi. Spoločné výlety, stanovačky a chaty kamarátov sa postupne zmenili na opekačky a chaty rodín, v ktorých rokmi pribúdali deti. A v tom som vyrástla.


Môj otec bol vášnivý turista, milovník prírody a hôr. Veľa ma naučil o tom ako funguje svet. Pamätám si, že keď som bola malá, myslela som si, že môj otec vie odpovedať snáď na všetko. Vedel opraviť práčku aj televízor, vedel nám so sestrou vždy poradiť s matikou, vedel veľa o histórii aj vesmíre…a bola s ním sranda. Môj otec bol v mojich detských očiach niekde vysoko vysoko nad všetkými. A v mnohých veciach je to tak aj dnes, ale bohužiaľ, aj ja ako som rástla, musela som si uvedomiť, že môj otec, ten dokonalý muž mal problém s pitím. A tak, s pribúdajúcimi rokmi som ja postupne triezvela, kým on bol stále verný poháriku. Nechcela by som však teraz, poškvrniť jeho pamiatku. Dnes už viem, že môj otec asi nebol dokonalý, ale napriek tomu pre mňa takým vždy bude (takmer vo všetkom). Nechcem hovoriť o tom, ako veľmi môže alkohol zasiahnuť do života jednej rodiny. Predpokladám, že každý z vás to má buď doma, alebo u suseda, u sestry, brata, blízkeho priateľa, kolegu v práci, kamarátky… veď vieme…pijeme. Ja nechcem hovoriť o chybách a zlyhaniach môjho otca, a tak prejdem rovno až na ten smutný koniec.

Diagnóza môjho otca znela: rakovina pečene. Prišla však asi dva roky potom, ako otec vyhral nad rakovinou žalúdka. Vyhral, ale nepoučil sa. Nevzdal sa poháriku a ten boží prst sa nakoniec zmenil na boží trest. Pri novej diagnóze už nebolo cesty späť. Lekári nám dokonca povedali, že ide o nejaký druh veľmi agresívnej rakoviny, ktorá už bude postupovať veľmi rýchlo a že je „to“ otázka dní, maximálne niekoľkých týždňov. V dôsledku rôznych okolností, ktoré sú teraz nepodstatné, sa môj otec ocitol na onkológii v Michalovciach. Ja som zo Šale a tam som vtedy aj bývala. Mala som 21 rokov a práve som si vyberala tému na moju prvú diplomovku. Bol začiatok októbra a semester sa pomaly rozbiehal, keď som sa za veľmi neštandardných okolností dozvedela, v akom stave je môj otec. Osud to zariadil tak, že posledné dva týždne jeho života som strávila s ním a sama. A chcem vám teraz povedať, aké to bolo.

Je to nemocnica. Je to depresívne miesto. Miesto, kam sa nechcete dostať. Miesto, ktoré má veľmi zvláštne mrazivú atmosféru. Steny nemocníc si pamätajú veľa a mohli by rozprávať. Každá prasknutá kachlička, každý škrabanec na zárubni dverí, vydraté linoleum na dlhých chodbách aj tie blikajúce neónky. Kto sa započúva srdcom, vidí okolo seba desiatky aj stovky príbehov. A jeden zárez tam už mám aj ja. Keď som za otcom prišla, ešte vedel chodiť po schodoch. Ešte vedel normálne komunikovať aj myslieť. S každým ďalším dňom sa jeho stav rýchlo zhoršoval až to bolo také zlé, že už aj ja sama som môjmu otcovi priala…vyslobodenie. Trvalo to len niekoľko dní, ale bolo to niekoľko dní plnokrvného pekla v sterilnom prostredí zelených stien a bielych plášťov.

Prehrávať boj s chorobou, bohužiaľ, nie je dôstojné… ani pre ľudské telo, ani pre ľudskú myseľ. Postupne úplne odchádza človek, ktorého ste poznali a vy nemôžete urobiť nič, len sa na to s pokorou a súcitom pozerať. Môj otec strácal silu. Nevedel už ani len ošúpať mandarinku. Časom ledva prešiel tých pár krokov zo svojej postele na záchod alebo k umývadlo, ktoré mal v izbe. A tam vracal. Po všetkých tých liekoch a ožarovaniach, ktoré boli v tom čase už vlastne aj zbytočné. Jeho obličky už dobre nepracovali. V jeho tele sa hromadila voda. Keď som mu stlačila ruku alebo nohu, ostala mu na tom mieste priehlbinka, ktorá sa o niekoľko sekúnd opäť nadvihla. Bolo to ako stláčať tie mäkké penové loptičky. Voda mu presiakala cez póry na pokožke, ale nakoniec sa aj tak všetka hromadila v jeho nohách a chodidlách. Mal suchú kožu, ktorá mu začala praskať a tak všetka tá voda začala doslova vytekať. Všetko bolo mokré, pyžamo, posteľ, dlážka… Bolo to veľmi nepohodlné a nepríjemné. Riešením bolo, že sestrička priniesla môjmu otcovi plienky. Áno, plienky, ktoré si môj otec nejako omotal a zalepil okolo chodila… a po nejakom čase sme ich vždy vymenili.


Mal príšerné bolesti. Doslova ziapal nielen na celé oddelenie, ale bolo ho počuť v celom krídle nemocnice… hlavne v noci. Ziapal ako tur. To sa skrátka nedalo vydržať. Sledovať, počúvať… čisté zúfalstvo a bezmocnosť. Ľudia z oddelenia, ktorí ma tam už poznali a vedeli, s kým tam som, za mnou chodili a pýtali sa, čo s ním je. Ja som chodila za sestričkou, snažila som sa ju podplatiť a prosila som ju, aby mu ešte niečo dali. Ona mi však povedala, že už nie je čo… Že už mu nemajú čo dať. Nevedeli mu pomôcť. Otec sa už časom nevedel ani len pohnúť. Nevedel sa umyť. Umývala som ho ja, špongiou, ale musela som dávať pozor, aby som mu z chrbta nezmyla veľkú červenú značku, ktorú mal nakreslenú na chrbte fixkou kvôli ožarovaniu. Pamätám si na deň, kedy sa otec možno poslednýkrát zdvihol a chcel ísť u tomu umývadlu. Nechcel pomôcť. Ledva sa hýbal. Odfukoval a doslova za sebou šúchal nohu s pripevnenou plienkou pre dospelých, ktorá z neho pomaly odpadávala nasiaknutá vodou. Došúchal sa až k tomu umývadlu a tam vracal. Vracal takým spôsobom, že som chvíľami nevedela či sa dusí, či do toho umývadla kričí, alebo už naozaj umiera. Bol to príšerný pohľad! Príšerný! Pohľad na môjho veselého, vždy pohotového, múdreho a hlavne mladého otca, ktorý mal len 52 rokov bol príšerný.

Ale prečo vám to hovorím? Viete, ja nepotrebujem žiadne hororové zábery televíznych správ a fotografie pri článkoch z nemocničných oddelení, na ktorých umierajú ľudia! Ja to mám ešte stále v živej pamäti. Ja viem veľmi dobre ako to vyzerá! Aj že je to hrozné. Mňa nemusí nikto presviedčať o tom, aké je to hrozné, smutné, príšerné!!! Ja hlboko súcítim s každým, kto prišiel o svojich blízkych. Ja nie som žiadny necitlivý, dezolát a nevzdelaný hlupák. Nikto nech mi, prosím, nenadáva a nech ma neobviňuje z toho, že som málo súcitná a citlivá napríklad k lekárom. Ja viem, čo to je! Ľudia umierajú každý deň a, bohužiaľ, sú medzi nimi aj tí, ktorých milujeme! Je to hrozné a smutné, ale viete… môj otec umrel na rakovinu pečene. Na diagnózu, na ktorú umierajú ľudia húfne a zbytočne! A povie mi niekto, prečo sa tu ešte stále niekto nepokúšal zavrieť všetky krčmy? Koľko poznáte cukrovkárov alebo ľudí s nadváhou? A povie mi niekto, prečo stále nie je trestné predávať deťom sladkosti a hamburgery?

Môj príbeh, s ktorým som sa s vami sčasti zdôverila, som vám povedala preto, že hoci nesúhlasím s oficiálnym naratívom, ktorý nás doslova tlačí ku stene, neznamená to, že by som necítila rešpekt pokoru či strach. Neznamená to, že by som nemala úctu k životu! Neznamená to, že si neviem predstaviť, aké trápenie niektorí chorí ľudia prežívajú! Nie, ja nie som lekár. Nie som ani vedec. Môj múdry otec a moja múdra mama ma však naučili používať rozum. Vyštudovala som dve vysoké školy a okrem toho si dovolím povedať, že mám za sebou aj dosť tvrdú vysokú školu života, ktorá je v dnešných dňoch tak často spomínaná v komentároch diskusií pod aktuálnymi článkami. Ja nie som ani politik ani diplomat…ja som len človek, ktorý prosí aj ostatných, aby boli tiež ľuďmi.

Comentarios


bottom of page