Vitajte vlastenci!
Dnes som stretla žobráka.
Bol na polceste k smrti.
Sťažka tlačil kočár
a v ňom sa dieťa vrtí.
To my všetci, my sme on!
Deň za dňom nám rýchlo letí,
sme poslušní a zbití, nemí
a kam tlačíme tie naše deti...?
Mňa nedesí, že plynie čas,
dni spravodlivo súdia.
Čo jediné mi berie hlas,
keď ľudia, nie sú ľudia.
Zabúdajú na silu slova,
v srdci putá trhajú,
dúfajú, že príde nová,
no dnešnou šancou mrhajú.
Možno si prehral,
no nesmieš prestať kráčať
možno máš strach,
že musíš znova začať...
Možno už nemáš,
srdce plné síl...
Aj tak sa premôž,
nech vieš že si žil!
Pusť okovy z minulosti!
Premôž strach a zbav sa zlosti.
Otvor myseľ, zatni päsť,
bude treba hájiť česť!
Hrdosť našich mám a otcov,
básnikov aj padlých vodcov,
tak začnime už myslieť zas,
na ďalšie chyby nie je čas!
Čaká na nás nová skúška,
už nebudú im stačiť rúška!
Zas preveria naše hlavy
a kto vie ako triediť správy...
Ja mám iba málo prianí,
ale všetky smelé,
nech sú vlci sýti,
aj ovečky celé.
Nech už dobré skutky,
nás zo zlých snov budia,
tak povoľme tie skrutky
a buďme opäť ľudia.
Veď nie tie, čo život berú
sú najsilnejšie zbrane,
ale tie, čo cestou k mieru
zas spoja dve dlane...
Stela Gabriel