Dnes to bude veľké priznanie (pre niektorých).
Trochu sa bojím, že riskujem, ale ja som vždy odvšadiaľ tak trochu trčala a čím som staršia, tým viac som presvedčená o tom, že sa to už nezmení.
Hovorila som pravdu, správala som sa autenticky aj vo chvíľach, kedy som niečomu nerozumela, aj vo chvíľach, kedy som sa niečoho bála, aj keď som sa tešila alebo smútila...vždy! Niekedy bol z toho trapas, niekedy nepochopenie, ale boli to vždy čisté a pravdivé gestá, a preto sa moje činy väčšinou stretli s pozitívnou odozvou.
Ale čo sa stane teraz, neviem...
Pamätáte si, ako sa svet rozdelil na dve polovice? Ako vraj jedni mali pravdu a druhí nie? Ako vraj jedni boli dobrí a druhí zlí? Tí, s ktorými sme sa mali rozprávať a tí, ktorých názor sa nepočíta?
Viete, ja som túto hru nikdy nehrala. Respektíve, nikdy som nehrala podľa ich pravidiel. Hrala som podľa svojich. Síce som presne vedela, ktorý názor sa mne „páči“, ale nikdy sa mi neprestali „páčiť“ moji priatelia len preto, že by si mysleli niečo iné. Kým na mňa niekto neútočil, nemenila som svoj postoj k ľuďom, hoci som vedela, že naše názory na svet sa rozchádzajú.
Niekto si teraz povie – alibistka! Alebo že sedím na dvoch stoličkách a nemám vlastný názor... ale ja ho práveže mám. Nevidím dôvod na to, aby som znenávidela niekoho, s kým som prežila kus života len preto, že si myslíme niečo iné o jednej z milióna iných tém, na ktorých sa zhodneme.
Stále mám priateľov na obidvoch brehoch toho rozdeleného sveta. Takých, ktorí chceli ostať priateľmi a ĽUĎMI. Ďakujem im. A pravda je aj to, že s niektorými sa to priateľstvo udržať nepodarilo. To je život...
Nikdy som však priveľmi nevyskakovala, nechcela som politikárčiť alebo mudrovať. Svoj názor som vykrikovať veľmi nepotrebovala. Až do momentu, kedy som pochopila, že tá čiara medzi dvoma brehmi nie je až taká neviditeľná ako som si ja v mojom dokonale ľudskom svete želela.
Keď som v lete 2023 z oficiálnych miest dostala stopu v snahe o podporu knihy Slovenská balada, bolo to ešte silnejšie vytriezvenie ako keď ma vyhodili z fitka, z kaviarne, z obchodu...
A tak som si povedala, že chcem poďakovať. Chcem poďakovať tej strane barikády, ktorá mne osobne pomohla prežiť bez toho, aby som sa zo všetkého zbláznila.
Slovenská balada vznikla aj za podpory skvelých ľudí a v týchto dňoch sa už tlačí jej voľné pokračovanie s názvom Keď ochorela JAR.
Je to asi moje najpriamejšie a najúprimnejšie vyznanie sa k tomu, ako ja osobne vidím to, čo sa tu za posledné štyri roky dialo. Sú to presné, jasné a mrazivo boľavé verše, v ktorých sú skryté moje slzy z nepochopenia tej ľudskej zloby.
A hoci ja budem vždy bojovať za spojenie tých dvoch brehov, toto poďakovanie a pocta patrí iba jednému z nich.
S radosťou a s hrdosťou oznamujem, že krstnými rodičmi mojej novej knihy budú: ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová a zakladateľ rádia InfoVojna Norbert Lichtner.
...áno, taká som.
Tak čo? Sme ešte kamaráti?
PS. Viac o krste knihy aj o možnosti sa krstu zúčastniť sa dozviete už čoskoro.
Ďakujem každému jednému z vás, ktorý sa rozhodne knihu si zakúpiť už v predpredaji a podporí tak aj jej vydanie.
Nová kniha bude distribuovaná v polovici marca!
Comments